Kam na výlet: Kaplnka sv. Márie Magdalény, Huncokári na Piesku - Modra

Lokalita Piesok v Modre
48.383822 N 17.274647 E, zobraziť najkratšiu trasu
+421 0905624652
V centrálnej časti rekreačnej oblasti Modra-Piesok, na pravej strane hlavnej cesty, ešte pred tým než nás cesta dovedie ku kaplnke Márie Magdalény, sa nachádza jednoposchodová budova spojená s históriou Huncokárov. Hneď od jej postavenia (začala sa stavať v r.1889, dokončená bola v r. 1890) v nej začala fungovať jednotriedna škola pre deti Huncokárov. Navštevovali ju deti nielen z Piesku, ale aj zo vzdialenejších drevorubačských lesných obydlí. Sprevádzkovaním školy sa Piesok stal akýmsi kultúrno-spoločenským centrom pre Huncokárov v Malých Karpatoch. Huncokári – holzhackeri, (s Holz – drevo, e Hacke – sekera) boli bavorskí a tirolskí drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). Prišli na základe pozvania vtedajších zemepánov, najmä grófa Pálffyho, aby sa tu usadili a zaviedli lesné hospodárstvo, ktoré dovtedy na území Malých Karpát neexistovalo.
Prvý, písomne doložený krst dieťaťa huncokárov je z roku 1740, čo sa mohlo stať skoro po príchode prvých mladých párov do oblasti Malých Karpát. Prvý huncokársky sobáš je zaznamenaný v roku 1853 v Častej a o 10 rokov neskôr aj v Modre. Huncokári postupne osídlili územie až po Myjavu a menšiu časť územia Považského Inovca. V oblasti Pezinka sa usadzovali najmä na Pálffyovských majetkoch, hlavne na Cajle, kde mali na majeri Bauwald svoje pezinské centrum. Jednotlivé rodiny žili roztrúsene po horských samotách. Boli to najmä Reisinger (Kollárske), Juriška (v Kučišdorfskej doline) a Rybníček (Föhrenteich), kde ešte v roku 1910 stálo niekoľko huncokárskych domov a mlyn. Horáreň, ktorú postavili v roku 1892, stojí dodnes. V oblasti Modry sa usadzovali najmä v dnešnej rekreačnej oblasti Modra – Piesok (známej aj ako Zochova chata).
Huncokári sa zaoberali najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch. Na základe presne špecifikovaných podmienok museli na jednu pílu (dve osoby) vyťažiť ročne 800–1200 m3 dreva, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, zvážať drevo, páliť vápno alebo drevné uhlie. Za to dostali k dispozícii dom so záhradou, palivové drevo a les, v ktorom mohli pásť stanovený počet kráv. Po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. O vzdelanie detí sa staral tzv. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej lokalite. Učil deti čítať a písať v nemeckom jazyku. Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k huncokárom. Ich najväčšie stredisko, Modra - Piesok, malo dokonca i vlastnú školu. Počas druhej svetovej vojny postihla huncokárov skutočná katastrofa. Podľa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Po skončení vojny im bola prisúdená kolektívna vina a väčšinu z tých, čo prežili, dala vtedajšia vláda deportovať do Nemecka. Mnohí zahynuli v internačných táboroch, tí čo zostali, splynuli s domácim obyvateľstvom.


Podeľte sa o zážitky
Fotografie - tip na výlet