Kým minca dopadne

Kým minca dopadne

Zo zatajeným dychom hádžete do studne mincu. Minca mizne v tme a kým dopadne, niečo si želáte. Malo by sa to splniť. Aspoň sa to hovorí...
Málokedy však máte možnosť pozrieť sa tam, kde sa plnia vaše tajné želania. V bojnickom zámku to však možné je. Hradná studňa, ktorú poznáme zo štvrtého nádvoria, ukrýva na konci svojho 26-metrového hrdla prekvapenie: skutočnú jaskyňu. Hrdlo studne bolo pred niekoľkými stotisíc rokmi žriedlom najväčšieho termálneho prameňa, aký kedy v Bojniciach bol. Termálna voda vynášala z útrob zeme na povrch čiastočky vápenca, ten sa postupne vrstvil a vytvoril mohutnú, tzv. travertínovú kopu. Na nej stojí nielen zámok ale aj celá historická časť Bojníc. Voda hromadiaca sa v kráteri prameňa eróziou vytvorila zaujímavý prírodný úkaz – travertínovú jaskyňu s priemerom 22 a výškou 6 metrov. Rovnako aj bizarnú kvapľovú výzdobu. Termálna voda prilákala aj predkov súčasného človeka, veď hradná kopa bola osídlená už v období strednej doby kamennej – v paleolite. Uhlíky, ohniská, fosílne kosti a nástroje z kremeňa a andezitového tufu sa postupne hromadili a vytvárali tzv. kultúrne vrstvy. Nie jednu, ani dve, ale až jedenásť kultúrnych vrstiev tu objavili archeológovia, čo z Bojníc robí paleolitický svetový unikát. Vek nálezov sa odhaduje na 135.000 rokov. Aj obyvatelia hradu, ktorý tu stál už v 13. storočí kráter studne využívali vo svoj prospech. Slúžil im nielen ako zásobáreň vody ale aj ako úkryt v prípade nebezpečenstva. Traduje sa, že práve cez studňu a jaskyňu viedla do a z hradu tajná chodba. Keď nebezpečenstvo definitívne pominulo, na jaskyňu sa zabudlo. Znovu ju objavili robotníci, ktorí v roku 1888, počas prestavby bojnického hradu, čistili a opravovali studňu. Hovorí sa, že robotník, ktorého sediaceho v prútenom koši spúšťali do studne hrubým lanom, v jaskyni našiel dubovú lavicu, stôl, brko, kalamár, zažltnuté pergameny a ľudské kosti, všetko patriace neznámemu filozofovi, ktorého tu uväznili za to, že sa postavil na odpor proti kráľovi i zemepánovi bojnického hradu. O sprístupnenie jaskyne verejnosti sa v rokoch 1965 – 1967 zaslúžili traja banskí raziči Jozef Mečiar, Martin Galanský a Ľudovít Bahna. Od apríla 1967 tak jaskyňou pod bojnickým zámkom prechádzajú tisícky turistov. Nachádzajú v nej príjemné ochladenie, veď aj počas najväčších horúčav teplota nevystúpi na viac ako 14 stupňov a naopak, v zime tu neklesne pod 8 stupňov. Okrem zaujímavej kvapľovej výzdoby pozornosť pútajú aj dve jazierka, ktorých hĺbka je 8 až 12 m. Napriek tomu, že slnečné svetlo do jaskyne takmer neprenikne, jazierko je domovom slepého ulitníka, ktorému jeho objaviteľ dr. Ján Brtek dal aj priliehavé meno: Belgrandiella bojnicensis, pretože žije iba tu. Podzemné jazierka sú pravdepodobne spojené s inými, ktoré dnes ešte nepoznáme. Bojnická zámocká jaskyňa si tak svoje tajomstvo uchováva naďalej. Čo viac si môžeme želať?